Svoje tohtoročné pravidelné stĺpky vo svojom obľúbenom časopise začnem netradične: v tomto prvom si dovolím láskavému čitateľovi doporučiť tri knihy vydané v minulom roku, ktoré ma zaujali. Prvú vydal mladý americký historik Timothy Snyder (ročník 1969, absolvent Oxfordu, profesor na Yale) v roku 2010 pod názvom "Bloodlands: Europe Between Hitler and Stalin"; česky Krvavé země (Paseka / Prostor, 2013).
Popisuje roky 1933-45 na území siahajúcom od dnešného centrálneho Poľska na východ, zahrnujúcom všetky pobaltské štáty (Estónsko, Lotyšsko, Litva), Bielorusko, Ukrajinu a západný pás súčasného Ruska.
Tieto krajiny boli vskutku „krvavé“, v priebehu toho tuctu rokov v nich bolo zavraždených 14 miliónov ľudí. Najväčšími vrahmi boli samozrejme komunisti a nacisti.
Táto kniha je povinným čítaním pre každého, kto chce pochopiť 20. storočie, nacizmus i komunizmus. Unikátne spojuje dejiny Európy západnej, strednej i východnej. Holocaust (nacistické vyvražďovanie židovského národa) dáva do kontextu ostatných masových vrážd a etnických čistiek.
Pre mňa osobne boli fascinujúce a nečakané informácie tieto: počas Veľkého teroru 1937-39 v Sovietskom zväze boli obeťou čistiek v nadpriemernej miere etnickí Poliaci žijúci v ZSSR.
Represívny sovietsky aparát (Čeka, OGPU, NKVD) na začiatku Veľkého teroru bol nadpriemerne obsadený príslušníkmi etnických menšín (Židia, Lotyši...), po jeho skončení sa však v ňom nadpriemerne zastúpení ocitli etnickí Rusi. Sovietsky „internacionalistický“ režim sa tak za Gruzínca Stalina stal režimom ruským nacionalistickým.
Informácia druhá: v nacistických vyhladzovacích táboroch („továrňach na smrť“, ako im hovorí Snyder) na západ od línie Molotov-Ribbentrop (napr. v Osvienčime) bolo plynom zavraždených (po konferencii vo Wannsee v januári 1942) menej Židov, než zastrelením na východ od línie Molotov-Ribbentrop do konca roku 1942!
Inými slovami, podstatná časť Holocaustu bola spáchaná oveľa skôr, než si myslíme.
Smutné a fascinujúce zároveň.
Knihu druhú napísal český historik Jiří Rak a má názov Zachovej nám, Hospodine: Češi v Rakouském císařství 1804-1918 (Havran, 2013).
Prvá časť jej názvu je prvým veršom bývalej rakúskej (rakúsko-uhorskej) cisárskej hymny; časť druhá vyjadruje jej obsah.
Kniha vtipne, presne, názorne a humorne vyjadruje lojalitu Čechov voči cisárovi počas posledných sto rokov monarchie; ale aj nespokojnosť (nielen) českého politického národa po tzv. vyrovnaní a vytvorení dualizmu v roku 1867.
To bola asi najväčšia tragédia stredoeurópskej monarchie; po nej už šance na trializmus (nemecky hovoriaca rakúska časť + maďarská časť + slovanská časť) či dokonca na federalizmus na etnickom základe zahynuli.
Dojímavé sú ale citácie z dobových českých novín prekypujúce lojalitou voči cisárovi; ako aj posledná kapitola, v ktorej sú takmer doslova zopakované tie isté výroky – ale tentokrát už na adresu „tatíčka“ Masaryka.
Proste v roku 1918 Česi otočili kabát a namiesto starého mocnára začali uctievať starého prezidenta...
Mimochodom, vývoj v oboch častiach monarchie po roku 1867 nebol rovnaký; zatiaľčo v tej uhorskej nastal tvrdý maďarizačný útlak všetkých nemaďarských etník; v časti rakúskej po skončení Bachovho absolutizmu v roku 1859 nastalo šesťdesiat rokov bezprecedentnej slobody, prosperity a rozvoja, vrátane krajín českých.
Ak máme vladárov hodnotiť podľa miery rozvoja ich krajiny, potom František Jozef bol druhým najlepším českým panovníkom hneď po Karlovi IV. v 14. storočí.
Knihu tretiu napísal bývalý holandský politik Frits Bolkestein (ročník 1933), svojho času aj komisár EU, a má názov The Intelectual Temptation: Dangerous Ideas in Politics (AuthorHouse, 2013).
Je o najhorších politických ideách posledného štvrť-tisícročia – a je dokonalá.
Kiež by všetci naši politici boli tak vzdelaní a múdri ako Bolkestein – to by som ja, starý konzervatívny skeptik, snáď začal veriť v Utópiu!
Na to však nespoliehajte...
(Publikováno ve slovenském týdeníku Týždeň dne 13. ledna 2014)
